Jób

1 Nato Jób odpovedal takto:

2 Veľa takého som už počul, všetci ste len takí sužujúci tešitelia.

3 Či už bude koniec rečiam do vetra, alebo čo ťa dráždi, že sa ozývaš?

4 Aj ja by som vedel hovoriť ako vy, keby ste boli na mojom mieste, hromadiť slová proti vám a pokyvovať nad vami hlavou.

5 Posilňoval by som vás ústami a už pohyb mojich perí by vám uľavil.

6 Ak prehovorím, moja bolesť nepoľaví, ak prestanem, čoho sa tým zbavím?

7 Veď práve teraz ma celkom vyčerpal. Vyhubil si celé moje spoločenstvo.

8 Schmatol si ma, stal si sa svedkom, ktorý sa postavil proti mne, moja bieda na mňa žaluje.

9 Jeho hnev ma roztrhal, nenávidel ma a škrípal na mňa zubami. Môj nepriateľ zaostruje na mňa oči.

10 Naširoko roztvorili proti mne ústa, hanebne ma vyfackali, všetci do jedného sa proti mne spolčujú.

11 Boh ma vydáva napospas zločincovi, do rúk bezbožníkov ma odovzdáva.

12 Bol som v bezpečí, ale mnou zatriasol, chytil ma za šiju a roztrieskal, postavil si ma ako terč,

13 obkľučujú ma jeho lukostrelci, krája moje obličky a nemá zľutovanie, na zem vylieva moju žlč.

14 Zasadzuje mi úder za úderom, rúti sa proti mne ako bohatier.

15 Na kožu som si ušil vrecovinu, svoj roh som zaboril do prachu.

16 Tvár mi sčervenela od plaču a na viečkach mám tieň smrti,

17 hoci v mojich dlaniach niet násilia a moja modlitba je čistá.

18 Zem, neprikry moju krv, nech pre môj nárek niet úkrytu.

19 Veď aj teraz — môj svedok je v nebesiach, ten, čo sa za mňa prihovára, je na výsostiach.

20 Priatelia sa mi vysmievajú, ale moje oko roní slzy pred Bohom,

21 aby rozhodol medzi mužom a Bohom, medzi človekom a jeho blížnymi.

22 Veď prejde len niekoľko rokov a vydám sa na cestu, z ktorej sa nevrátim.