Jób – Stránka 17

1 Môj duch je zlomený, moje dni vyhasli, ostal mi len hrob.

2 Okolo mňa je samý posmeškár a moje oko spočíva na ich uštipačnostiach.

3 Záloh za mňa nechaj u seba! Veď kto by sa zveril ako ručiteľ do mojich rúk?!

4 Ich srdce zbavil úsudku, preto ich nepovýšiš.

5 Ak niekto za odmenu udáva priateľov, oči jeho synov oslepnú.

6 Dal ma ľuďom ako porekadlo, preto si predo mnou ľudia odpľujú.

7 Oko mi zoslablo od plaču a všetky údy môjho tela sú ako tieň.

8 Úprimní sú z toho zhrození a nevinný sa rozohňuje proti pokrytcovi.

9 Spravodlivý sa pridŕža svojej cesty a ten, čo má čisté ruky, ešte zosilnie.

10 Vy všetci však znovu poďte sem, hoci múdreho medzi vami nenájdem.

11 Moje dni prešli, moje plány, túžby môjho srdca, sú zničené!

12 Zamieňajú noc za deň, svetlo je vraj blízko tmy.

13 Ak dúfam, podsvetie mi bude domovom, v tme si usteliem posteľ,

14 priepasť oslovím: Ty si môj otec! Červom poviem: Moja matka a moja sestra!

15 Kde je teda moja nádej? Moja nádej — kto ju ešte uvidí?

16 Zostúpi k závorám podsvetia, keď si spolu odpočinieme v prachu.